Ako som cestovala úplne sama
Ako viete, dvakrát týždenne chodím svoju nespútanú energiu vytancovať do ZUŠ-ky. Hoci takúto školu máme aj na Sliači, moji rodičia ma ešte vlani "veľmi prezieravo", prihlásili do Zvolena. Doposiaľ bolo všetko v poriadku. Vodili ma tam ocko, alebo maminka. Teraz sa však má všetko zmeniť. Musím sa vraj naučiť cestovať úplne sama!!! Tak si to predstavte: Ja, malé, úbohé, šesťročné dieťa sa mám prepravovať v autobuse plnom neznámych ľudí zo Sliača až do Zvolena! .
Posledné dva mesiace sme s maminkou nacvičovali kupovanie cestovného lístka. "Dobrý deň, polovičný ku Okresnému úradu si prosím." To je veta, ktorú vám vysypem aj z najhlbšieho sna. Keď naši usúdili, že lístok si už lístok viem pýtať dostatočne nahlas a boli si istí, že nevystúpim na blbej zastávke, nastal deň D. Maminka ma na Sliači odprevadila na zastávku a počkali sme spolu na autobus. Doň som však už musela nastúpiť sama. Nákup cestovného lístka prebehol úplne hladko, ale keď sa dvere zatvorili a mama mi kývala zvonka, srdiečko mi strašne búchalo. Priznávam, mala som obrovský strach. S ruksakom na pleciach a zapnutom kabáte som pozorne sledovala celú cestu, aby som neprepásla tú správnu zastávku. Po desiatich minútach strachu som si poriadne vydýchla, keď som na zastávke zbadala ocka.
Tým sa však môj dnešný príbeh neskončil. Po tanečnej ma totiž čakala druhá časť zaťažkávacej skúšky - cesta späť. A to bolo ešte horšie. Vo Zvolene totiž do autobusu nastúpilo straaaašne veľa ľudí. Cítila som sa ako malý opustený mravček, ale držala som sa statočne. "Dobrý deň, polovičný ku Základnej škole si prosím." To je ďalšia dôležitá veta, ktorú som sa musela naučiť. Ujo šofér nebol ktovieaký sympatický a príjemný, ale nakoniec sme sa dohodli a ja som sa konečne "pohodlne" usadila. Samozrejme, k oknu, aby som opäť mohla sledovať cestu. Maminka mi zakázala rozprávať sa s cudzími ľuďmi, takže som sa radšej celý čas pozerala von oknom, aby sa mi nikto neprihováral. Na známej zastávke pri Základnej škole som za autobusu doslova vyskočila maminke do náručia a môj výdych počul hádam aj ocko vo Zvolene.
Moji rodičia si tiež poriadne vydýchli, že všetko dobre dopadlo a boli na mňa veľmi hrdí. Aj ja som bola na seba hrdá, ale strach z budúcej samostatnej cesty som ešte celkom neprekonala. Maminka tvrdí, že nabudúce to bude zase o čosi ľahšie. Ja len dúfam, že to "nabudúce" nebude čoskoro. Obávam sa však, že sa tomu asi nevyhnem.
Pavli vav!
(Lenka Lenkva pecnikuva, 27. 12. 2010 16:23)