Bóže, mami...
Maminka si myslí, že keď sa niečo páči jej, budem z toho automaticky nadšená aj ja. Ale to sa stáva málokedy. A čím som staršia, tým zriedkavejšie sa mama trafí do môjho vkusu. A hoci sa naozaj veľmi snaží, aby som bola "trendy" a "in", 26-ročný vekový rozdiel tam cítiť. Našťastie, maminka má neuveriteľný talent presvedčiť ma, že to, čo mi kúpila je fakt "cool", a že sa to práve nosí. A takto vie presvedčiť nielen mňa, ale aj moje kamarátky.
Presne tak to bolo aj dnes s tou vestou a nohavicami. Na prvý pohľad ma zelená (vojenská) farba vesty dosť naštvala, ale potom mi maminka ukázala krásne vyšívané (a hlavne ružové) kvety na chrbte a ja som musela uznať, že chalani také veci nenosia. S nohavicami to bolo trochu ťažšie. Veď šedá farba fakt nie je pre baby. To musíte uznať. Maminka ma však prehovorila, aby som si ich aspoň obliekla, dala mi k nim tú "strašnú" vestu, okolo krku mi uviazala bielo-čiernu šatku "arafatku" (jednú vec, ktorú som si vybrala ja sama) a napokon som musela usúdiť, že vyzerám naozaj celkom fajn. Keď prišla po mňa kamarátka Saška a potvrdila mi, že ani zďaleka nevyzerám ako chlapec, uznala som, že mama mala zase pravdu. A takto to dopadne skoro vždy. Aj tak by som však bola radšej, keby sme s maminkou na nákupy chodili spolu. Lebo jedného dňa sa môže stať, že ma už viac nepresvedčí...